Tibor Straka (84) je ikonou slovenského motorizmu. Venoval mu celý život. Ako pretekár, evanjelizátor motorizmu, zakladateľ Trialu na Slovensku a organizátor Trojhraničnej veteránskej jazdy. Pán Straka je perfektnou ukážkou toho, že ak človek niečo v živote chce dosiahnuť, tak sa mu to podarí, aj napriek zdravotným obmedzeniam. Prajeme príjemné čítanie a pozeranie videa.
V sobotu sa začína osemnásty ročník Trojhraničnej veteránskej jazdy. Poďme však viac späť do histórie. Kedy sa z vás stal motoristický nadšenec?
Od svojho detstva, ako si pamätám, tak som bol motorista. Keď sa u nás zastavilo nejaké auto, tak som vybehol cez bránu. Obdivoval som autá. Mal som to v génoch. Každý to hovorí. Keď som mal dva a pol roka, dostal som detskú obrnu, ochrnul som na pol tela. Do mojich trinástich rokoch, dva roky po vojne, ma vozili na vozíku. Potom som absolvoval niekoľko operácií. Až po operáciách som mohol chodiť o barlách. Od tej doby som sa cítil ako zdravý. Tým, že som bol stále motorista, naši mi kúpili invalidnú trojkolku. Volali to ortopédia. Na boku bol motor. Jedno koleso bolo vpredu a dve vzadu. Na nej som chodil na rôzne výlety. Najmä motoristické športové podujatia. Keď som mal 19 rokov, prihlásil som sa s touto trojkolkou na normálnu zimnú súťaž. Absolvoval som na nej 130 kilometrov. V zime. Vo februári. V kožuchu. To boli moje motoristické začiatky. Potom som odišiel študovať očnú optiku z Bratislavy študovať do Jablonca nad Nisou. V blízkosti Jablonca vyrábali Velorex, známe trojkolky – hadraplány.
Ako vo filme Vrchní prchni…
Áno, presne. Velorex stál vtedy 12500 Kčs. Štát to vtedy celé preplácal, nuž som si to počas prvého ročníka vybavil. V máji sa končil školský rok. Dostal som telegram, Príďte si po trojkolku. Išiel som do Solnice. Sadol som si do Velorexu a hneď som prešiel 80 kilometrov späť do školy na ňom. O tri týždne sa skončil školský rok, sadol som do Velorexu, dal som si kufrík dozadu a pekne som šiel do Bratislavy dvanásť hodín. Mal som veľkú odvahu. To bol začiatok. Jasné, že aj s týmto Velorexom som jazdil súťaže. Začal som veľa jazdiť. Z Bratislavy do Budapešti. Z Budapešti na Balaton. Týždeň som sa tam vozil. Bol som samostatný. Ľudia sa ma pýtali, či sa nebojím sám. Ale veď keby sa niečo stalo, viem predsa rozprávať… Čom má človek súdené, to sa stane.
A aké ceny ste s Velorexom vyhrali?
S týmto Velorexom som ich vyhral tri. V tom období, začiatkom šesťdesiatych rokov, začali v Európe preteky motokár. Prišlo to z Ameriky. Vtedy mali veľké kolesá. Ja som niekde čítal, že aj v Bratislave sa bude jazdiť na motokárach. Sadol som na osobný vlak, prišiel som do Bratislavy a o drevených barlách som prišiel na miesto, kde sa pretekalo. Vtedy som si povedal, že by som na tom mohol jazdiť. Sú malé a už som vedel ako by sa to dalo prerobiť na ručné ovládanie. Prišiel som domov a hovoril som to kamarátom, že som objavil motoristický šport, ktorý by som chcel robiť. Motokáry.
Ako ste sa dostali k prvej motokáre?
Asi dva mesiace po tom mi sused povedal, kde majú postavenú motokáru. Hneď na susednej ulici ju postavil jeden automechanik. Nechcel však na nej pretekať. Prišiel som za ním a spýtal sa ho, či by mi ju nepredal. Povedal, že predá. Keď som sa ho opýtal, či ju prerobí na ručné ovládanie, neveril, že na nej budem jazdiť ja. Nakoniec sa z neho stal môj najlepší automechanik, akého som kedy mal. S touto motokárou som pretekal štyri roky.
Vy ste však nezostali iba pri pretekaní. Urobili ste si aj kurz technického komisára. Kontrolovali ste stav vozidiel pred štartom a tým ste sa dostali takmer na všetky motoristické podujatia. Všetky vaše aktivity naozaj smerovali k motorizmu. Jablko však nepadá ďaleko od stromu. Aj váš syn pričuchol k tomuto športu.
Keď sa narodil syn, začal som robiť vedúceho dopravného ihriska na Tomášikovej ulici. Dnes je tam Koloseum. Dopravné ihrisko bolo na ploche troch hektárov. Dostal som ponuku robiť tam vedúceho a pracovať aj s mládežou. Založil som tam aj oddiel mladých motoristov. Jazdili vtedy na babetách. Raz prišli k nám pražskí pretekári, trialisti. Celý týždeň robili ukážky jázd na motorkách cez prekážky. Môj syn keď prišiel zo školy, povedal, že by chcel tiež na takýchto motorkách jazdiť.
Ako to dopadlo?
Za dva roky sme mali dve motorky a keďže Trial ešte na Slovensku nebol, začali sme jazdiť český pohár. Neskôr vznikol Trial aj na Slovensku a keďže som sa tomu venoval, stal som sa jeho predsedom. Syn skončil ako jedenásťnásobný majster Slovenska, štátny reprezentant. V 1989 sa mi podarilo zorganizovať v Topoľčanoch majstrovstvá sveta. Po revolúcii začali Trial vytláčať z lesov a syn sa rozhodol s ním skončiť. Chcel sa preorientovať na rýchlostné okruhy. Vtedy som mu povedal, že som ho podporoval, ale rýchlostné preteky sú už veľmi nebezpečné. Mal som však kamaráta, ktorý povedal, že keď syna nepodporím ja, tak ho podporí on a, blázon, kúpil mu rýchlostnú motorku.
Čo nasledovalo ďalej?
Na prvý pretek sa rozhodol ísť do Brna. Ja som tam odmietol s ním ísť, lebo pršalo a ja som nechcel vidieť ako sa tam vyváľa. Kombinézu mal iba tenučkú. To sa s tými dnešnými nedá porovnať. Keď prišiel domov, tak som sa ho pýtal, či spadol. Povedal, že nie, lebo bol zvyknutý jazdiť trial a mokrú vozovku vedel vykorigovať. Vtedy som pochopil, že z neho bude dobrý jazdec. Nakoniec to dopadlo tak, že som mu kúpil upravenú motorku od rakúskeho majstra za milión korún. Získal 78 víťazstiev.
To sú úspechy vášho syna, ale vy ste sa predsa neprestali venovať motorizmu.
Mne sa vždy veterány páčili. Povedal som si, že by bolo zaujímavé založiť tu Veteran Car Club keďže sme tu na hraniciach. Vidím odtiaľ Rakúsko i Maďarsko. Zaregistroval som ho na Ministerstve vnútra. Vznikol Trojhraničný Veteran Car Club. V znaku sú vlajky troch štátov a vlajku Európskej únie. Založil som súťaž, aby ľudia počas jazdy spoznali svojich susedov. Sú tu všade krásne miesta, ktoré človek väčšinou len obíde pri ceste napríklad na Balaton. Dnes sme pri osemnástom ročníku Trojhraničného Veteran Car Rally. Musím konštatovať, že trošku ubúda záujem ľudí. Ľudia majú viac peňazí a aj lepšie autá.
Nebude to aj tým, že sa veteránisti viac špecializujú?
Veteránom sa väčšinou venujú starší ľudia. Mnohí majú už aj dovezené pekné kúsky zo zahraničia.
Na čom jazdíte vy?
Prvé auto som mal Felíciu Kabrio. Pekné červené. Tú som predal a kúpil si Aero Minor. Malý, uzavretý voz. Aj ten som predal, lebo som si ho chcel prerobiť na ručné ovládanie. Bolo tam však tak málo miesta vo vnútri, že sa tam páky nevošli. Tak som si kúpil Škodu 1000 z roku 1969. Tam som mal robenú na ručné ovládanie iba brzdu a ľavou nohou som vytláčal spojku, ale začal som mať bolesti v kĺbe, tak sme prerobili celé ovládanie na ruku, ale nebolo to ono. Auto na každodenné vozenie mám s automatickou prevodovkou, tak som si povedal, že predám Škodovku a kúpim si také, čo má automat. Škodovku som predal do Poľska a kúpil si Mercedes.
Aký je to ročník?
Nie je tridsaťročný. Má iba 26 rokov. Na Slovensku je uznávané, lebo my sme vo všetkom takí špecialisti, auto staršie ako 30 rokov – Oldtimer. V západných štátoch, dokonca aj v Maďarsku a Poľsku, je Jungtimer a ten je od 20 do 30 rokov. Budúci týždeň idem do Maďarska na víkend. Keď som tam zavolal, či môžem prísť s Jungtimerom, tak mi povedali, že môžem bezproblémov prísť.
Ako vyzerajú pretekárske trasy veteránov. Sú stále tie isté?
Robia sa vždy iné trasy. Máme jedno, dvoj a trojdňové. Napríklad v Poľsku som za tri dni najazdil dohromady tisíc kilometrov ešte na Škodovke. Denné trasy mávajú okolo 150 – 200km. Počas preteku plníte rôzne úlohy. Jazda zručnosti medzi kolíkmi na čas. Pripadne musíme zastaviť od prekážky 85 centimetrov. Kto zastane bližšie alebo ďalej od tejto vzdialenosti, dostáva trestné body. Alebo s pravým predným kolesom treba prejsť cez dosku. Alebo dostaneme vedomostné testy o histórii mesta, v ktorom sa nachádzame. Všetko sa boduje. Na pretekoch, ktoré organizujem ja, tak väčšinou navštívime aj múzeum. Tento víkend navštívime múzeum v Magyarovare a v Jelke Kolový mlyn.
Aká trasa čaká veteránistov tento víkend?
140 kilometrov bez súťažných úloh. Tento ročník som vymyslel zmenu. Napríklad v kategórii Oldtimer mám trinásť áut. Trinásť lístkov bude vo vrecúšku. Tri budú označené číslami jedna, dva, tri. A kto si aké vytiahne, takú cenu získa. Budeme odovzdávať aj cenu najvzdialenejšiemu účastníkovi. Predpokladám, že ju vyhrá manželský pár, ktorý pricestuje z Karlových Varov.
Máte rád značku Alfa Romeo?
Ja som bol zamilovaný do Alfy. Keby som mal veľa peňazí, tak si kúpim Alfu, cabrio, dvojliter. Aj som po jednej pokukoval, ale ma odhovárali, aby som ju nebral, lebo by som sa nedoplatil na náhradných dieloch. Bola to už síce šunka, ale krásna.
Chcete si rozhovor vypočuť napríklad počas šoférovania? Nech sa páči, vypočujte si ho:
